Úvodní slovo Michal Tallo.
S podporou Literárního informačního centra, Bratislava.
Michal Tallo, Požívať a pohlcovať / Dominika Moravčíková v Cafe Fra
O debutovej básnickej knihe Dominiky Moravčíkovej Deti Hamelnu sa odhodlávam napísať už viac než rok, prakticky od momentu, keď vyšla. Čosi akoby ma však neustále odrádzalo: akoby mi v tom bránila akási záhadná sila (tých, napokon, v zbierke pôsobí hneď niekoľko) a nútila ma znovu a znovu ustrnúť, a to aj napriek tomu, že ma kniha pri každom opakovanom čítaní nanovo ohromuje. Možno je za tým práve kvalita a šírka spracovaných tém, nielen u debutov v našom prostredí prakticky nevídaná; možno fascinujúci básnický vesmír autorky, ktorú sme mnohí a mnohé roky poznali ako výrazne sa profilujúcu prozaičku mladej generácie, netušiac, že píše aj básne. Zistili sme tak vďaka jej víťazstvu v najväčšej československej básnickej súťaži Básne SK/CZ: potom už veci nabrali rýchly spád. Jedno zjavenie po druhom: krátko na to vyšli Deti Hamelnu, básnický debut, ktorého celý náklad sa, mimochodom, veľmi rýchlo vypredal. A to o mnohom vypovedá. Zdá sa mi však zbytočné hovoriť o knihe ako o debute: kritička Eva Urbanová svoju recenziu nazvala výstižne „A kde je, prosím vás, ten debut?”. Všetko povedané teda neplatí iba v duchu známych formuliek typu „na debut je to…” či „na naše pomery…”, zbierka Dominiky Moravčíkovej je totiž suverénnym a mimoriadne pôsobivým dielom bez ohľadu na akékoľvek prívlastky.
V jednej z úvodných básní knihy prisudzuje autorka brečtanu nasledujúce vlastnosti, či, aby sme citovali presne, problémy:
znášať pálenie slnka a krupobitie
požívať a pohlcovať, čo ľudia nikdy nemôžu
pohltiť a požiť.
Nepriamo je tým pomenovaný aj jeden z hlavných princípov knihy. Moravčíkovej básnický vesmír je na prvý pohľad zaľudnený množstvom postáv, prebieha v akomsi bezčasí, respektíve v niekoľkých časových rovinách zároveň; historické legendy tu plynule striedajú skúsenosti súčasných vojnových utečencov a utečeniek, tie pritom zvládajú koexistovať v spoločnom priestore bez toho, aby sa prechodmi narušilo jednotné vyznenie knihy ako súvislého hypnotického pásma. Rovnako je to so šírkou tém: práve pre ňu je v súvislosti so zbierkou nevyhnutné hovoriť o básnickom vesmíre, a menej sústredená či menej scitlivená autorská ruka by takejto škále azda len ťažko vštepila jednotnú atmosféru a miesto. Dominike Moravčíkovej to však nerobí najmenší problém. Vráťme sa ešte k citovanému úryvku-manifestu. Vlastnosti v ňom menované do veľkej miery prepájajú jednotlivé texty a vystihujú prístup autorky. Básne a ich postavy sú na prvý pohľad tiché a pozorované z odstupu; pod povrchom však neustále pulzuje intenzívne napätie, pod povrchom sa všetko otriasa, rúca a premieňa, kolektívnym znakom postáv v Deťoch Hamelnu je internalizovaná bolesť a premlčané utrpenie. To akoby autorka preberala na seba: znášala za svoje postavy pálenie slnka a krupobitie. Na dobre i menej známych príbehoch, ako sú napríklad legenda o potkaniarovi – v zbierke pištecovi, či pre pražské publikum krysařovi - alebo rómska problematika si všíma nové perspektívy, vstupuje do hĺbky svojich protagonistiek a protagonistov a s empatiou požíva a pohlcuje to, čo sme si my ostatní a ostatné doposiaľ azda ani nevšimli. Napriek všadeprítomnej temnote im tak aspoň dodatočne prináša isté vykúpenie. Dominika Moravčíková otvára komplikované spoločenské otázky našej súčasnosti skúmaním našej historickej aj mýtickej minulosti - bez toho, aby jej angažovanosť pôsobila akokoľvek strojene alebo vynútene. Je totiž hlbokou a a bytostnou súčasťou jej ľudskej podstaty. Preto sú jej texty zároveň husto zabývaným vesmírom, aj rozochvene osobnou, intímnou poéziou.
Dominika Moravčíková, Dom pre jeleňa (ukázka z povídkové knihy, která vyjde na podzim 2022 v nakladatelství KK Bagala; uvedení na podzim 2022 ve Fra)
Každú sobotu matka varila bôžikom. Väčšinou to neboli žiadne vyberané jedlá, také sme si mohli dovoliť iba raz ročne. Matka navyše s radosťou podvádzala. Nevynechala príležitosť na kulinársky podvod, keď prišlo na to hostiť bôžiky. V obdobiach, kedy sme mali honosné pokrmy, kládla k sochám falošnú mäsovú polievku, v ktorej vyvarila kožky a kosti, zatiaľ čo ozajstnú polievku sme celú zjedli my. Obľúbeným predmetom podvodu bol múčnik, do ktorého nenastrkala jahody, ale čokoľvek červené z lesa, nejedlú jarabinu alebo jedovaté lýko vlčie, celé strapce s blyšťavými bobuľami, ktoré by v počte desiatich kusov zabili dospelého človeka. A čo sa týkalo piva a vína, pokojne do našich najlepších pohárov vykladaných kameňmi určených špeciálne pre bôžiky naliala akúkoľvek močku, ktorá jej prišla pod ruku a bola trochu spenená v prípade náhrady piva, alebo zafarbená v prípade vína. Mohlo ísť o mydlovú vodu, v ktorej máčala handru na umývanie dreva latríny, alebo odpad z farbenia látok, ktorý systémom lievikov zhŕňala do súdka pod farbiacimi nádržami, a ktorý v prípade červenej a fialovej pripomínal víno.
Neznamenalo to, že by matka bola neveriaca. Jednoducho si rada uľahčovala život a bôžiky podľa nej ľudským chutiam nerozumeli, takže mohli dostať obetované čokoľvek. Zjavne sa na našu rodinu kvôli falošným obetám ani nehnevali, pretože úroda bola stále tá istá, aj život celý bol stále ten istý, len občas prišla tuhšia zima, občas mrazy v máji a upršané leto, občas choroba v rodine či nevydarený sobáš, ale nič, čo by sa vymykalo životu, aký vždy býval a asi vždy bude, v Lyskách, alebo aj inde na svete.